ako sa mi to "stalo"

.....studený január 2014, večer, niečo po siedmej do seba tlačím jedlo=2 spišské párky. Z práce som došla uťahaná, plná stresu a úloh, ktoré treba na druhý deň nejak vyriešiť. Zvoní mi mobil, volá suseda Katka. " Ramčo, tak ideme?" 👀 "Čo, veď som teraz došla a tlačím párky." zdesene zisťujem, že ma ťahá na výbeh, o ktorom sme sa cez víkend bavili. " OK. Tak za hoďku ťa čakám. Vonku je kosa, obleč sa teplo." dodala ešte..Haha haaaaa😆, jejda asi ma to neminie a za hoďku frčím dole schodmi a zvoním. Nachystaný Ramčo sa teší, že si spolu dáme zopár km v našom dedinskom trojuholníku. Po prvých 400 metroch fučím, grgám párky, tepe mi celá hlava a moje prefajčené pľúca sa tiež hlásia o slovo(samozrejme, že som si tesne "pred" šupla jednu cigu😉) Hlásim chôdzu a trvám na ukončení tejto misie. Ramčo zásadne odmieta a trvá na rýchlej chôdzi, z ktorej pozvoľna zasa prechádza do behu. Mám pocit, že ju neznášam a chcem ísť strašne domov, do tepla, sadnúť pred telku a rozmýšľať, čo všetko ma zajtra v práci čaká!!!! Ale presne toto som nechcela, sedieť, kukať, mudrovať, priberať a nechať sa stresom ničiť. Poslúcham teda susedu a na preskačku bežíme a chodíme, nadávame, pľujeme a bežíme, smrkáme a smejeme sa, že nám je teraz fakt dobre, aj keď vonku je naozaj chladno a tak januárovo........a takto sa mi "to stalo" a stáva sa mi to už 4 roky a celkom často, že si proste idem zabehať. 💗Ďakujem Ramčo, že si ma nechala dojesť tie párky a dočkala na mňa hodinku 💗